Plátno



je tkanina z rastlinnej priadze, zhotovená plátnovou väzbou, ktorá vzniká jednoduchým krížením osnovných a útkových nití. V hovorovom jazyku sa v širšom význame označuje ako plátno každá hladká (nezdobená) tkanina z rastlinnej priadze, ktorá má v tradičnej i odbornej terminológii presnejšie pomenovanie, zväčša podľa väzby (keper, drilich, cvilich a pod.). Plátnovou väzbou sa tkali aj vlnené tkaniny, nenazývali sa však plátnom.

Na tkanie plátna sa používali 2 niteľnice. Základné suroviny na domácu výrobu plátna na území Slovenska boli ľan (sev. Slov.), konope (záp. a juž. Slov.), od konca 19. stor. bavlna. Na základe toho bolo potom plátno ľanové, pomukové(bavlnené), konopné. Výrobou plátna sa na Slovensku zaoberali najmä dedinské ženy, pre ktoré bola jednou z hlavných povinností, v niektorých regiónoch (záp. a juhozáp. Slov. a i.) aj remeselní tkáči. Na Orave, Spiši a v Šariši sa stala výroba plátna i. hlavným zamestnaním obyvateľstva (plátenníctvo).

Podľa akosti kúdele(chumáč nití, ktoré sa spriadali na kolovrátku) sa tkalo trojaké plátno:
Najkvalitnejšie sa nazývalo tenké alebo povesnové a používalo sa na sviatočný odev, reprezentatívne textílie – pôlky, obrusy, uteráky ap. U Slovanov sa kusy tenkého ľanového plátna používali aj ako jedno z prvých platidiel, z čoho pochádza i samotný termín platiť.

Z hrubšieho plátna , nazývaného aj pačesné(pačesnego), sa zhotovovali pracovné odevy, bytové textílie.                                                                                  

Hrubé, zrebné plátno slúžilo ako podšívkový materiál, a využívalo sa na hosp. textílie – trávne plachty, trakovice apod.

Bavlnené plátno sa tkalo z viacerých kúdelí kupovanej priadze, podľa ktorých sa určovala jeho kvalita a hrúbka plátna. Častejšie sa však táto priadza miešala s ľanovou alebo konopnou priadzou. Utkané plátno sa upravovalo bielením. Továrenské druhy plátna sa začali v ľud. prostredí viac používať od konca 19. stor.

Pri výrobe a predaji plátna sa do 19. stor. meralo mierami, ktoré mali často lokálny charakter, rôznu dĺžku a v tradičnej ľudovej výrobe sa udržali až do 20. stor. (napr. pri snovaní). Najrozšírenejší bol ríf (60–75 cm, teda šírka plátna) a lakeť (uh. lakeť = 32 prstov = 625 mm; hornouh. lakeť 582 mm; lakeť nazývaný na Spiši šing bol dlhý 632 mm, 5 šingov = 1 prút); ich názvy a dĺžky sa v niektorých oblastiach prelínali. Pri remeselnej výrobe určovali v lakťoch šírku plátna jednotlivé stolice (zvolenská stolica 1704: cvilichové obrusy – 1 lakeť, konopné plátno – 5/4 lakťa; Spiš 1668: tenké plátno 1 1/4 šingu, plátno priemernej kvality – 5/4 šingu ap.).

V ľudovom prostredí sa určovala pri tkaní minimálna šírka plátna aj mierou nazývanou stan (šírka pliec dospelého muža). Tradičná výroba plátna na Slovensku zanikla koncom 1. pol. 20. stor. pod vplyvom rozvoja textilného priemyslu a kolektivzácie poľnohospodárstva.

 

Zdroj:  www.uluv.sk

0 február 25, 2011