Súkno sa najčastejšie tkalo plátnovou väzbou, remeselní súkenníci vyrábali aj súkno tkané keprom (garažia, karazia). Najjednoduchšie (sedliacke alebo halenové) súkno sa robilo z vlny oviec plemena valaška (niekedy s prímesou kozacej srsti) v prírodnej farbe. Zriedkavejšia čierna vlnená priadza sa používala na súkno na kapce, v niektorých regiónoch na kabanice, na vzorovanie celovlnených pokrovcov alebo na vzorované súkno na zápästky, goliere halien, cedidlá (vzor na tkanine sa vyšil a potom sa ubíjala).
Z hrubého domáceho súkna sa zhotovovali vrchné odevy. Najšastejšie na chološne(nohavice), kabanice, kapce prípadne zápiastky. Jemnejšie súkno sa vyrábalo len v niektorých súkenníckych centrách. Používalo sa biele alebo sa farbilo na rôzne odtiene belasej, zelenej, červenej, fialovej farby a šil sa z neho sviatočný a obradový odev ako napr lajbliky a nohavice, kacabajky.
Dĺžka a šírka súkna sa do 19. stor. určovala v lakťoch (na Spiši nazývaných šingy). Používal sa zväčša viedenský lakeť (podľa zákona z 1781 dlhý 778 mm). Starou veľkoobchodnou mierou bol tzv. postav – dĺžka a šírka určená pre 1 kus súkna. Jeho rozmery stanovovali jednotlivé stolice podľa regionálnych zvyklostí a druhu súkna (pokrovce, halenovina, karažia ap.). Šírka postavu bola v priemere 0,5–1,5 lakťa, dĺžka 6–30 lakťov. Výroba súkna na Slov. zanikla koncom 1. pol. 20. stor.
Zdroj: www.uluv.sk