Súkenníctvo
remeslo zaoberajúce sa výrobou súkna. Od stredoveku sa popri domácej výrobe súkna pre vlastnú potrebu rozvíjalo aj remeselné súkenníctvo, ktoré patrilo medzi najvýznamnejšie remeslá na Slovensku. Orientovalo sa nielen na miestny trh, ale aj na vzdialenejšie regióny Uhorska.
Jeho hlavnými oblasťami bolo Považie, horné Ponitrie a na západnom Slovensku mestá Skalica, Pezinok, Modra, kde sa vyrábalo najkvalitnejšie súkno. Podstatnú časť súkenníckej výroby tvorilo tzv. sedliacke alebo halenové súkno prírodnej farby, nazývané i garažia, ktoré sa používalo na zhotovovanie sedliackeho odevu.
Vrchol konjunktúry zaznamenalo súkenníctvo v 18. storočí, keď u nás pracovalo okolo 1 200 dielní, v niektorých lokalitách i vyše 100. Súkenícke cechy boli na Slovensku asi na 50 miestach, k najstarším patril kežmarský (1475), levočský (1479), ľubický (1480), rajecký a žilinský cech (15. storočie). V 16. storočí vznikli cechy v Spišskom Podhradí (1570), Bardejove (1575), Trenčíne (1579), Ružomberku (1588), Ilave (1592) a pravdepodobne aj v Prievidzi a Nemeckom Pravne, v prvej polovici 17. storočia v Beckove, Bratislave, Humennom, Chtelnici, Jeľšave, Lednici, Modre, Novom Meste nad Váhom, Púchove, Ratkovej, Rožňave, Sabinove, Štítniku a vo Vrbovom. Patrónmi súkenníkov boli sv. Martin, ktorý podľa legendy mečom odťal polovicu svojho plášťa, aby zaodel žobráka, a sv. Severus.
Ešte v 40. rokoch 19. storočia sa remeselnícke súkenníctvo podieľalo 97,2 % na celkovej produkcii súkna v Uhorsku, no postupne ho vytláčal rast manufaktúrnej a továrenskej výroby. Pred konkurenciou továrenských a dovážaných výrobkov sa súkenníci bránili spoločným nákupom surovín a odpredajom výrobkov (Skalica) alebo zakladaním družstiev (Nitrianske Pravno, Prievidza). Roku 1930 bolo na Slovensku 48 súkenníckych dielní, takmer polovica z nich v Prievidzskom okrese.
O záchranu súkenníctva sa v tom období usilovala aj spoločnosť Detva. Ako podielnik súkenníckeho družstva v Prievidzi rozšírila jeho výrobný program o vlnené prikrývky, ale aj o poťahové a kabátové látky so vzormi, ktoré sa výrazne odlišovali od fabrických. Roku 1928 usporiadala táto spoločnosť spolu so Štátnym ústavom pre zveľaďovanie živností farbiarsky kurz pre súkenníkov. Roku 1933 sa 9 prievidzských súkenníkov zaškolilo na výrobu kobercov, ktorých výroba sa tu udržiavala aj po druhej svetovej vojne. Domácka výroba súkna sa v tom čase zachovala aj v niektorých regiónoch Považia, Liptova, Pohronia, Gemera a Spiša.
Zdroj: www.uluv.sk
